Ja a moje kovové ja :)
Ešte predtým ako mi túto ligotavú ozdôbku dali do úst, musela som sa absolvovať otlačky - rozumej, že ti do úst napchajú obrovskú lyžicu s takou žltou hmotou a pri vyberaní sa len modlíš, aby ti aj po tomto zákroku zostali nejaké zuby, a ďalej som sa musela dobrovoľne rozlúčiť s mojimi krásnymi dvoma hornými štvorkami, ale po 2 injekciách a odumretí celej tváre mi to bolo vlastne jedno, a zatiaľ čo chudák pán zubár sa snažil, ja som v kľude pozerala telenovelu :)
Až prišiel „Deň Dé“,
ktorý bol ozvláštnený štvrťročkou z matiky.
Klasika-príchod, pozdravy, otázky na školu a už sa ma
ujali vždy po mydle voňajúce ruky pani doktorky Meravej. Po
zhruba trištvrtehodinke sedenia v kresle som odchádzala
ťažšia o pár drôtikov a s pocitom: „dajte mi to
kristušát dole!“.
Prvé dni boli ako to povedať v
skratke, no zaujímave. Detskú výživu nechcem
vidieť na dlhú dobu podobne ako iné viac či menej
tekuté potraviny. Na istú dobu sa súčasťou môjho ja stal aj neodmysliteľný americký prízvuk, ktorého som sa naštastie po krátkej dobe úspešne zbavila(p.p.Ormisová-prepáčte!)
Od doby prilepenia kovovej "retiazky" na zuby ma neustále sprevádza otázka ,, A ty máš strojček?" prípadne oznamovacia veta veľmi podobného charakteru. Ale v konečnom dôsledku je to celkom fajn a už teraz sa teším na prechod detektorom kovov :)
V tomto článku som zámerne vynechala všetky krvavé detaily, ale kto by mal záujem dávam k dispozícií moje icq, kde môžte klásť zvedavé otázky :) 326 243 444 :)
PS: fotky coming soon :)